SVETLOTLAČ

Pojmom svetlotlač označujeme skutočnú tlačovú techniku a nie rozmnožovanie napr. plánov kopírovaním, ktoré sa u nás niekedy nesprávne nazýva svetlotlač. V pravej svetlotlači (fototlači alebo fototypii) sa tlačí z tlačových foriem vyrobených z rovného hrubého skla. Na skle je nanesená vrstva svetlocitlivej želatíny, do ktorej sa po jej uschnutí nakopíruje fotografický tónový negatív. Po vyvolaní vodou musí napučaná vrstva želatíny zostať na netlačiacich miestach vlhká. Túto techniku vynašiel Čech Jakub Husník okolo roku 1868. Vychádzal pritom z vtedy už známych účinkov svetla na chrómované koloidy.

Nakopírovaním tónového negatívu svetlom na želatínu scitlivenú dvojchromanom draselným vznikol latentný obraz. Na svetlom vytvrdených miestach želatína prijíma farbu a na miestach, kde želatína osvetlená nebola, napučí a farbu odpudzuje. Svetlotlač sa preto pokladá za tlač z plochy, pretože tlačová forma nemá viditeľný a tlačovo pôsobiaci reliéf. Pri kopírovaní sa nepoužíva rastrová sieť, a tak sa výsledok tlače veľmi podobá fotografii. Má len veľmi jemné zrno, ktoré sa tvorí v želatíne počas jej sušenia na skle. Podstatou Husníkovej svetlotlače je využitie tohto želatínového zrna. Životnosť tlačovej formy je však obmedzená (asi do 1 000 výtlačkov), lebo sa tlačí priamo zo želatíny. Tlač je pomalá, ako na starých kameňolisoch s ručným nakladaním, ale zachováva aj najjemnejšie podrobnosti predlohy a negatívu. Je to ilustračná, faksimilná technika tlače, samozrejme viac výtvarná ako priemyselná. Preto sa svetlotlač nerozšírila tak, ako hĺbkotlač alebo ofsetová tlačová technika.

Tlačové techniky